Včera som sa bola zapísať do Mestskej knižnice v centre Bratislavy. Neviem, prečo som to neurobila už skôr. Asi ma odrádzali moje skúsenosti s knižnicou počas strednej a vysokej školy. Všetko bolo síce moderne vybavené, dostala som zalaminovaný preukaz s čiarovým kódom, ale knihy som si vyhľadávala v kartotéke iba podľa informácií na lístkoch. Vyplnila som žiadanku, odovzdala tete pri okienku a dozvedela som sa, ktoré knihy sú momentálne voľné a zajtra si pre ne môžem prísť. Zajtra som teda opäť zavítala do knižnice, teta prebehla čiarové kódy na knihách čítačkou a už boli pripísané na mojom konte. Z tlačiarne vyliezol papier, kde som podpísala prevzatie kníh. Pri vrátení kníh nastala opäť operácia s čítačkou čiarových kódov, ale knihy sa z môjho konta odrátali. Hotovo. Žiadne obzeranie knihy predtým, ako som si ju definitívne vybrala, žiadne ohmatávanie, ovoniavanie, nebodaj bližší kontakt – otvorenie, prečítanie pár riadkov. Knihu som mala možnosť spoznať asi tak, ako spoznáva ženbychtivý ortodoxný moslim svoju nastávajúcu – z diaľky troch metrov a schovanú pod hustým závojom.
Ale táto knižnica zo včerajška je niečo iné. Je to, akoby som sa vrátila na chvíľu späť do detských čias, keď som v knižnici bola minimálne raz za mesiac a neodchádzala som odtiaľ s menej ako tromi knihami. Všetko to tam voňalo novými aj starými knihami, pod nohami mi praskalo staré linoleum, z rádia ticho hrali melódie, ktoré vtedy ponúkal Slovenský rozhlas a za pultom sedela milá staršia pani alebo milý starší pán a miešali si zaliatu kávu v sklenenom pohári Made in USSR. Ešte teraz si viem vybaviť tie vône, zvuky a obrazy...
No a včera v tej bratislavskej knižnici to bolo podobné. Dole pri pulte sedeli tri milé, usmievavé dámy – jedna mala na starosti šatňu, druhá registráciu nových čitateľov a tretia tých, čo si už vybrali knihy. Široko-ďaleko iba jeden počítač, ale aj tak pri ňom nikto nesedel. „Registračná pani“ mi vystavila čitateľský preukaz, taký aký si pamätám z detstva – papierový, viacstránkový. Zároveň mi založila ďalší preukaz, ktorý ostáva v knižnici a majú v ňom zapísané čísla požičaných kníh. Zaplatila som zápisné, vypočula som si inštrukcie, kde čo nájdem, vyfasovala som červený plastový nákupný košík (naozaj :-) a vybrala som sa na lov.
Musím priznať, že som z toho všetkého bola taká vytešená, že som sa ten prvýkrát v knižnici dlho nezdržala. Najprv som sa len tak prechádzala, dotýkala sa kníh a nasávala tú úžasnú atmosféru a veľmi zbežne som si preletela jednotlivé oddelenia, aby som vedela, kde čo nájdem. No a potom som schmatla tri knihy, ktoré som si už dávno chcela prečítať a štastná ako blcha som si ich dala zapísať do oboch preukazov – do toho môjho aj do toho, čo ostáva v knižnici. Do toho druhého teta normálne ručne napísala čísla kníh, dala mi to podpísať a založila si tam také tie kartičky s informáciami o knihe, ktoré vybrala z kníh. Poďakovala som sa, tetušky mi popriali pekný deň a ja som upaľovala domov. Samozrejme čítať.
Teraz, keď už budem chodiť do knižnice, ma dúfam prejde moja zvláštna choroba, ktorá sa prejavuje tým, že vždy, keď vychádzam z nejakého kníhkupectva, moja peňaženka je o pekných pár korún ľahšia. Konečne možno aj niečo ušetrím. A za ušetrené peniaze si kúpim.... no, ešte neviem. Asi nejakú dobrú knihu... haha
A nakoniec... tento pekný „knižnicový den“ som zapichla návštevou galérie v Pálffyho paláci, kde je inštalácia Mateja Kréna s názvom Pasáž. Nedá sa to dobre popísať slovami – veľmi jednoducho povedané, ide o kombináciu kníh a zrkadiel a keď sa postavíte na „chodník“, ktorý je súčasťou inštalácie, cítite sa akoby zavesení vo vzduchu v úzkom kaňone, ktorého steny tvoria množstvá kníh poskladaných jedna na druhú. Treba vidieť, odporúčam.